Nadační fond Rytmus

Pomáháme žít běžný život
lidem s postižením

Úvod >> Dorka a Filip

Dorka a Filip

V rámci právě probíhající kampaně Asistujeme.cz, kterou pořádá pražská organizace Asistence, vycházejí příběhy lidí asistujících lidem s postižením. Cílem je rozšířit povědomí o osobní asistenci a propojit organizace z celé České republiky s potenciálními asistenty a asistentkami. Jedním z příběhů přispěla i naše kolegyně z Tranzitního programu Dorka Smiešková.

Volám sa Dorota. Mám 26 a študujem sociálnu prácu a sociálnu pedagogiku na VOŠ JABOK. K asistovaniu som sa dostala trochu neobvyklým spôsobom. Keď som si v minulosti viackrát hľadala prácu, premýšľala som nad asistenciou. Pozerala som si rôzne neziskovky, ktoré pracujú s ľuďmi s postihnutím, nakoniec som však neurobila krok k tomu, aby som sa sama ponúkla a uzavrela som tento nápad v sebe s tým, že k tomu nemám dostatok skúseností… Nakoniec ku mne asistovanie „prišlo samo.“

Oslovil ma jeden z majiteľov kaviarne, kde som pred časom pracovala a povedal mi, že u nich bude praxovať chlapec, ktorý by potreboval asistenta – chceli aby asistoval niekto zo súčasných alebo bývalých „kaviarnikov“ – predali mi kontakt na organizáciu Rytmus, o.p.s.  a ja som váhať nemusela… všetko si vzájomne „sadlo“ a onedlho som začala pracovať s Filipom.

Zo začiatku som mala menšie obavy či mi asistovanie pôjde, a či budem vedieť „ako na to.“ Zistila som, že neexistuje univerzálny návod ako túto prácu robiť. Všetko vychádza zo vzájomnej interakcie, z toho, ako sa spoznávame – čo  je základ akéhokoľvek vzťahu s druhým človekom. Byť a pracovať s Filipom je vždy o tom, že sa naladím na jeho vnímanie sveta – ukazuje mi iné veci, ktoré pri hromade všetkých podnetov v našom okolí často nevnímam – všíma si aj malé zvuky, vône, detaily. Upozorní ma na to ako iskrí vedenie, keď prechádza električka – rátame spoločne blesky, je nadšený pri cestovaní metrom – užíva si zvuk idúceho vlaku, máva na vodičov, a keď mu neodkývajú, nič si z toho nerobí...Je zaujatý slovami ako takými – ich zvukomalebnosťou a podaním. Má svoje obľúbené rituály. Učí ma byť bezprostrednejšou a viac si ceniť maličkosti.

Keď reflektujem, čo mi asistovanie prináša, zisťujem, že mi pomáha lepšie spoznať aj samú seba. Skrz to, čo nás odlišuje, objavujem v čom sme rovnakí, čo nás spája – pomáha mi utriediť si vlastné potreby a hodnoty. Dokonca by som mohla povedať, že čím častejšie človek asistuje, tým viac je lepším asistentom nielen druhému človeku, ale aj sám sebe. Ja som si overila, že bez toho, aby som mala naplnené svoje vlastné – aspoň základné potreby, nemôžem byť schopná pomáhať naplňovať potreby iných. Viac som si začala všímať hraníc – mojich, aj hraníc klienta – učím sa povedať nie, keď  je mi situácia nepríjemná (Filip sa chce často objímať), zároveň ho posmeľujem, aby sa pýtal, keď má v niečom pochybnosti.

Ľudí s postihnutím vnímam ako samých seba – ako bytosti, ktoré majú svoje špecifiká, ktorí v niektorých veciach potrebujú pomoc alebo podporu – a niekedy stačí len málo – motivácia, nakopnutie, dovysvetlenie veci. V prvom rade sú však ľudia ako my – majúci svoje potreby – či už základné biologické, ako tiež potrebu zažiť úspech, mať pocit, že sú v niečom dobrí, že sa im niečo podarí – a to ma baví – spoločne hľadať a objavovať ako byť spokojnejším vo svojom živote. Aj vďaka tomu, že som skúsila asistovať,  som sa dostala k pozícii Poradkyne v Tranzitnom programe – asistovanie je však naďalej súčasťou mojej práce. Som ešte len na začiatku a mám sa čo učiť… ale som vďačná, že v rámci toho čo robím, môžem vyjadrovať to, čomu verím – tvoriť spoločnosť pre všetkých, hľadať porozumenie, blízkosť a vzájomné zdieľanie skúseností, radostí, smútku – života so všetkým, aký je. Dostala som sa do spoločnosti ľudí, ktorí tieto veci vnímajú podobne. Snažíme sa búrať zaužívané stereotypy, ktoré vykresľujú ľudí s postihnutím ako nesvojprávnych alebo neschopných o sebe rozhodovať – všetci máme rovnaké práva, v čom sa snažíme navzájom sa podporovať a pomáhať si.

Více o kampani najdete na Asistujeme.cz

Zpět